Človek, ktorý práve zomrel, prestáva byť predmetom systému zdravotnej starostlivosti ako takej. Príspevok má snahu upozorniť na konkrétne spôsoby zaobchádzania s mŕtvym telom človeka po jeho smrti z právneho a odborného hľadiska z pohľadu súdneho lekárstva.
O osude mŕtveho tela v našom legislatívnom poriadku nerozhodujú príbuzní a pozostalí, ale prehliadajúci lekár alebo orgán činný v trestnom konaní. Štát presne určil prostredníctvom zákonov pravidlá, čo sa má udiať s mŕtvym telom - správny postup pri úmrtí je upravený viacerými zákonmi, ako aj metodickými usmerneniami a smernicami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (1, 2).
Pri úmrtí v nemocnici (zdravotníckom zariadení) musí telo ostať na lôžku po dobu 2 hodín a následne je buď vykonaná prehliadka tela na mieste alebo je telo prevezené na patologicko-anatomické pracovisko Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde sa vykoná jeho prehliadka. Ak došlo k úmrtiu mimo zdravotníckeho zariadenia (v domácom alebo inom prostredí), privolá sa na miesto nálezu tela prehliadajúci lekár. Každého zomretého musí prehliadnuť lekár, pretože iba lekár je na základe svojej kvalifikácie a vzdelania oprávnený konštatovať smrť (3). Prehliadajúci lekár rozhodne o tom, či človek po smrti môže byť pochovaný alebo sa musí vykonať pitva. Jeho prístup má byť profesionálny z medicínskeho aj etického pohľadu. Človek po smrti si zasluhuje úctu a nesmie byť narušená jeho dôstojnosť.
V prípade, že prehliadajúci lekár nariadi pitvu, táto sa môže vykonať najskôr za dve hodiny po stanovení času smrti. Pitva je neopakovateľný výkon, ktorý umožňuje zistiť skutočnú príčinu smrti a musí sa vykonať tak, aby sa mŕtve telo po pitve mohlo upraviť čo najbližšie k jeho pôvodnému stavu - znaky pitvy nesmú byť viditeľné najmä na tvári a odokrytých častiach tela. Pri pochovávaní pitvaného alebo nepitvaného tela, je potrebné podľa možnosti vyhovieť prianiu nebohého, ak pred smrťou urobil opatrenia o pohrebe a určil si druh pohrebu.
(1) Smernica ÚDZS č. 35: Postup pri manipulácii s mŕtvym telom. In: Vestník č. 5, 2005, s. 2-5.
(2) Zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve.
(3) Kováč, P. Súdne lekárstvo pre právnikov. Bratislava: Iura edition, 2005, s. 195-198 ISBN 80-8078-024-2.
darcovstvo organov
Dobry den, hoci je vasa tema nevesela a v spolocnosti casto tabuizovana je navysost potrebne sa k nej vyjadrovat a diskutovat a tak zvysovat povedomie verejnosti. Zaujimalo by ma ako je to u nas s darcovstvom organov, napr. v pripade nahlych umrti (havaria, ine nestastie a pod.) ci sa toto riesi v rezii zdravotnickeho zariadenia alebo maju sancu rodinni prislusnici to ovplyvnit. Existuje u nas nejaka institucia ktora toto zastresuje (transplantacie obliciek, pecene, rohovky, srdca a pod.) Pripadne je SR zapojena v nejakych medzinarodnych transplantacnych programoch? Vopred dakujem za odpovede. ZB
Re: darcovstvo organov
Re: darcovstvo organov
Dobry den prajem, dakujem za otazku, skusim to trosku zhrnut.
Darcovstvo organov v SR zastresuje Slovenske centrum organovych transplantacii (niekedy aj narodne centrum organovych transplantacii) - www.ncot.sk Toto centrum funguje 24 hodin denne a vedie Narodny transplantacny register, cakacie listiny pre jednotlive organy, register dobrovolnych darcov a takisto register osob, ktore po smrti odmietli darovanie organov, tkaniv a buniek. Pracoviska, ktore su do procesu transplatacii a darcovstva zapojene su transplantacne a odberove centra a tkanivove banky (napriklad ocna banka).
Darovat „organy“, resp. tkaniva, moze zivy aj mrtvy darca. V obidvoch pripadoch musia byt splnene velmi prisne kriteria, aby takyto odber mohol vobec prebehnut. Zivi darcovia sa mozu najjednoduchsie zapojit do tejto dobrovolnej cinnosti pravidelnym darovanim krvi, avsak maju takisto moznost sa prihlasit napriklad do Narodneho registra darcov kostnej drene, z ktoreho by ich v pripade potreby kontaktovali a az nasledne prebehne samotny odber, ktorý pomoze konkretnemu pacientovi. Existuje verejny register darcov pupocnikovej krvi, do ktoreho je moznost darovat pupocnikovu krv dietata po porode, tato sa zmrazi a caka na svoju „prilezitost“ pomoct inemu pacientovi. Zivy darca moze darovat ale aj napriklad jednu oblicku, alebo cast ineho organu, avsak to su uz specificke pripady.
Vacsina registrov funguje na baze medzinarodnej spoluprace, blizsie by Vam to vedeli specifikovat najskor klinicki pracovnici, resp. pracovnici jednotlivych registrov. Europska, resp. medzinarodna spolupraca tu vsak urcite je, vratane transplantacie detskych organov. Medicinske a eticke kriteria su narocne a musia byt splnene nielen pri odbere organov a tkaniv, ale aj pri hladani ich prijemcu.
V pripade nahleho, ale aj ocakavaneho umrtia mozu byt z tela mrtveho darcu odobrate organy a tkaniva, avsak rovnako tu musia byt splnene narocne kriteria, ktore sa lisia aj pre jednotlive organy. Napriklad zdravotny stav darcu a konkretneho organu, vek darcu, cas od smrti a podobne. Aj po pitve je moznost odobrat niektore takniva (napr. koza, ocne rohovky), odber vacsiny vnutornych organov vsak prebieha priamo v nemocnici, kde hned po konstatovani smrti je telo darcu udrziavane dalej „na pristrojoch“ a nasledne je vykonany odber. Stav v SR je taky, ze v pripade umrtia sa predpoklada suhlas neboheho na darcovstvo. Pokial sa teda konkretna osoba sama za seba a dobrovolne neprihlasi do registra „nedarcov“, pribuzni uz toto dodatocne zmenit nemozu. Avsak su zdravotnicke zariadenia, kde sa v pripade nahleho umrtia, resp. v pripade bliziaceho sa umrtia rodina s tymto oboznami a vypyta sa od pribuznych suhlas na darcovstvo, cas vsak hra dolezitu ulohu. Prevazna vacsina pribuznych (aj rodicov) s darcovstvom ale suhlasi, predsalen aj tu plati „motto“ z uvodnej stranky Slovenskeho centra organovych transplantacii, ktore hovori „Neodnasajte si svoje organy do neba...Nebo vie, ze my ich potrebujeme tu dolu“.