Ďakujeme pekne za otázky. Pokúsime sa ich zodpovedať.
Vami položené otázky by sa dali zodpovedať simplexne, krátko. Na vysvetlenie mechanizmu vzniku daného chorobného stavu by sa dal použiť bio-psycho-sociálny model patogenézy, podľa ktorého sa vzájomne ovplyvňujú telo, duša a sociálne okolie. Toto celostné, integratívne chápanie zdravia a choroby vychádzajúce z komlexného pohľadu integrujúceho biologickú, psychologickú aj sociálnu zložku procesu ochorenia je dnes koncepčným základom modernej psychosomatiky. Psychosomatická choroba vyplýva z fyzických reakcií k rozmanitým druhom stresu postihujúc autonómnu nervovú sústavu, endokrinný systém alebo imunitný systém, ktoré sa ovplyvňujú navzájom, ovplyvňujúc homeostázu tela.
Bio-psycho-sociálny model patogenézy sa s veľkou pravdepodobnosťou uplatňuje pri onkologických a imunologických chorobách. Imunitný systém je dokázateľne pod vplyvom psychiky, ale vzhľadom na zložitú a iste multifaktorovú etiológiu a patogenézu týchto porúch je dnes pri nich nemožné presnejšie vymedziť účinnosť práve psychosomatického vzťahu.
Chronický psycho-emóciový stres má vzťah k poškodeniu DNA bunky (na jednej strane) a k oslabeniu imunity (na strane druhej) organizmu. Genetické poškodenia sú nutné, ale nedostatočné pre neoplastickú transformáciu buniek a nádorový rast, progresiu zhubného nádoru alebo relaps, tak ako formovanie nádoru je nemožné bez porušení v imunitnom systéme, kde stresujúce faktory a mentalita majú aktívnu účasť.

Vami položené otázky sa pokúsime zodpovedať aj komplexnejšie (s opretím sa aj o dôveryhodný prameň), aby tomu porozumeli aj ini účastníci konferencie, ktorí nemajú medicínske či psychologické vzdelanie, a aby tomu lepšie porozumeli výskumníci z oblasti biomedicíny. V rámci nášho vstupu sa pokúsime vyjasniť aj 4 otázky: 1. Čo je to psychologický/psychický stres? 2. Ako stres ovplyvňuje organizmus? 3. Môže stres zvyšovať osobné riziko vývinu zhubného nádoru? 4. Ako stres ovplyvňuje ľudí, ktorí majú zhubnú nádorovú chorobu? S Vašim dovolením, začneme zo širšia, aby sme do tohto modelu zakomponovali aj význam sociálneho vzťahu „otec – syn“.

Sociálny vzťah „otec – syn“ je najkrajším biblickým, ale najproblémovejším rodinným vzťahom. Otec je modelom mužskej roly [Can Fam Physician 1992; 38: 629-], silným vzorom totožnosti pre syna a pre budovanie vzťahu k sebe samému a k okolitému svetu pre dieťa. Otcovstvo, kríza otcovstva otcov [Can Fam Physician. 1992; 38: 629-; Child Dev. 2000; 71: 127-; ISBN 978-80-8074-130-3], deficit postavy muža otca v rodinách [Demography. 1998; 35: 217-] a následne rozpad rodín [Fam Process. 2007; 46: 7-] sú vážnym fenoménom ľudskej spoločnosti dneška [Popul Stud (Camb). 2007; 61: 243-]. Vyplýva nielen z povahy a správania samotných mužov, ale tiež z krízy manželstva a rodiny, ktoré sú základom zrelého a zodpovedného otcovstva [ISBN 978-83-7505-483-5; ISBN 978-80-8074-130-3]. Môžu mať negatívny vplyv na zdravý emočný, duchovný a následne aj telesný a sociálny vývin jedinca, mnohokrát až s trvalými chorobnými dôsledkami [Can J Psychiatry. 1985; 30: 281-; J Psychosoc Nurs Ment Health Serv. 1998; 36: 34-; J Child Health Care. 2006; 10: 283-].

Na začiatku úvah sa vnucujú úvahy, v akej miere a akým mechanizmom môže psychosociálny stres kvôli narušenej dôveryhodnosti/funkčnosti sociálneho vzťahu „otec – syn” a/pre otcovsko-synovské psychické zranenia spôsobiť neoplastickú proliferáciu leukocytov? Treba povedať, že s myšlienkou psychogénnej karcinogenézy sa zaoberajú viacerí autori [napr. Med. Hypoth. 2009; 73: 531-; Bull Cancer. 1986; 73: 719-].

Dnes nikto nepochybuje o tom, že psychické regulácie somatických dejov sú dôležitou a hierarchicky vysokou súčasťou regulácií v organizme. Psychosomatika označuje súhru telesných a duševných procesov. Psychosomatická reakcia je úplne prirodzená podoba prežívania. Psychosomatická choroba označuje patologickú formu vzťahu medzi telom a dušou, spolupôsobenie fyzických a psychických činiteľov pri vzniku a priebehu ochorenia, pri ktorom rozhodujúcim činiteľom je činiteľ psychický a symptómy sú prevažne telesné [ISBN 80-900130-7-4, ISBN 978-3-530-40162-2, ISBN 978-80-7367-218-8, ISBN 978-80-223-2624-7].

Historicky sa pohľad „západnej medicíny“ na vzťah medzi duševným a telesným menil. Medicína antických Grékov si rovnakou mierou zakladala na duševných aj telesných faktoroch pri udržaní zdravia či vzniku choroby (napr. Hippokrates veril, že pocity ovládajú konkrétne telesné orgány: srdce sa v zlosti sťahuje a v radosti rozširuje).

V stredoveku cirkev hlásala striktné oddelenie duše od tela, v 17. stor. prišiel Descartes s vedeckým dualizmom tela a duše a v 19. stor. sa v dôsledku vedeckých objavov posilnila jednostranná orientácia západnej medicíny na význam telesných faktorov. Zač. 20. stor. S. Freud [Psychosomatic Medicine. 1940; 2: 68-] a jeho žiaci jasne ukázali významnosť duševných procesov pri vzniku a vývine telesných porúch.

F. Alexander [Alexander F: Psychosomatic Medicine: Its principles and applications. New York, NY, USA: WW Norton & Co. Press, 1950.; Psychosomatic Medicine, 1962; 24: 13-; Z Psychosom Med Psychoanal. 1994; 40: 236-], autor najvýznamnejšej, dnes už prekonanej, koncepcie psychosomatických porúch, opisuje sedem psychických chorôb, ktoré majú špecifickú psychodynamiku: peptický vred žalúdka, prieduškovú astmu, vysoký krvný tlak, reumatoidnú artritídu, migrénu, ulceróznu kolitídu a neurodermatitídu. Jeho teóriu špecifickosti možno zhrnúť takto: určité telesné poruchy sú následkom špecifického, nevedomého psychického konfliktu, ktorý spočíva v rozpore medzi dvoma žiadosťami alebo medzi žiadosťou a zákazom (napr. hypertenzia sa vyvinie následkom potláčaného hnevu; migréna z potláčenej agresivity, vred žalúdka zo zadržiavanej túžby po láske a príchylnosti). Z blokovaného uspokojenia potreby a neodvádzaného emóciového napätia vzniká chronická porucha vegetatívnej regulácie. Psychosomatické symptómy vysvetľuje stavom autonómnej nervovej sústavy: nadmerná aktivácia sympatikového nervstva, ktoré mobilizuje telo, vyvoláva iné príznaky, ako aktivácia parasympatikového nervstva, ktorý riadi trávenie a telesnú obnovu. Podľa typu jedinca, jeho osobnostného založenia, sa potom vyvinie konkrétna porucha. Na základe Cannonovej hypotézy o ľudskej stresovej reakcii boja alebo úteku, prototypu ľudskej odpovede k stresu s aktiváciou sympatikového nervstva autonómnej nervovej sústavy, ako esenciálneho mechanizmu v procese prežitia [Cannon WB: The Wisdom of the Body. New York, NY, USA: WW Norton & Co, 1932] a Selyeho koncepcie stresu s významnosťou hormónových faktorov (Selye H: The Physiology and Pathology of Exposure to Stress. Montreal, Acta, 1950.) sa sformovala predstava, že globálne psychofyziologické stavy organizmu (napr. úzkosť) sú uniformné, čo však neskôr stratilo platnosť.

Z Engelovho biopsychosociálneho modelu choroby [Science. 1977; 196: 129-], podľa ktorého sa vzájomne ovplyvňujú telo, duša a sociálne okolie, vychádza súčasné poňatie psychosomatickej medicíny ako vedeckej [Psychother Psychosom. 1992; 57: 3-; Psychosomatics. 1997; 38: 521-] a klinickej [Am J Psychiatry. 1980; 137: 535-] disciplíny, ako ho vymedzil Lipowski v r. 1986 [Can J Psychiatry. 1986; 31: 2-; Can J Psychiatry. 1986; 31: 8-; Can J Psychiatry. 1986; 31: 14-; CMAJ. 1986; 135: 609-] [Psychosom Med. 1967; 29: 153-; Psychosom Med. 1967; 29: 201-; Psychosom Med. 1968; 30: 395-; Can Psychiatry Assoc J. 1970; 15: 515] a Grinker [Grinker R: Psychosomatic Research. New York, NY, USA: WW Norton & Co. Press, 1953]. Toto celostné, integratívne chápanie zdravia a choroby vychádzajúce z komlexného pohľadu integrujúceho biologickú, psychologickú aj sociálnu zložku procesu ochorenia je dnes koncepčným základom modernej psychosomatiky. Podiel jednotlivých zložiek u konkrétneho klinického obrazu, u určitého pacienta, nie je vždy rovnaký [Rep Group Adv Psychiatry. 1966; 6: 163-].

Takýmto prístupom možno vysvetliť stavy: 1. v situácii extrémnej psychickej a psychosociálnej záťaže môže každý človek telesne ochorieť; 2. tie isté záťažové faktory môžu viesť u rôznych ľudí k rôznym ochoreniam; 3. rôzne stresové situácie môžu spôsobiť rovnaké ochorenie; 4. niektorí ľudia ochorejú pravdepodobnejšie ako iní, pretože nemajú dostatočné stratégie na zdolávanie ťažkostí alebo žijú v menej priaznivých životných podmienkach [ISBN 80-900130-7-4, ISBN 978-3-530-40162-2, ISBN 978-80-7367-218-8, ISBN 978-80-223-2624-7].

Systémový prístup k biopsychosociálnemu modelu znamená diferencované posudzovanie vzťahov a podielov jeho jednotlivých zložiek. Psychosomatická je tá choroba, na ktorej vzniku, rozvoji a udržiavaní sa zvýšenou mierou podieľajú psychosociálne faktory (psychologicky významná (životná) udalosť alebo určitá osobnostná charakteristika; emočná alebo sociálna podpora). Príznaky sú vzhľadom na príčiny neúmerne intenzívne alebo neprimerane protrahované.

V súčasnosti sa žiadna choroba nepokladá za výhradne psychosomatickú. Aj keď môže byť každá choroba ovplyvnená psychickými činiteľmi, niektoré ochorenia môžu byť čisto somatické (podmienené biologickými faktormi, napr. geneticky) alebo v novom slova zmysle psychosomatické (kde je podiel psychosociálnej zložky zásadný a obligátny). Psychosociálny vzťah je teda variabilný, pri niektorých chorobách (či konkrétnych pacientoch) je menej významný alebo menej zjavný a pri niektorých je podstatný. Medzi najčastejšie poruchy, ktoré často mávajú výraznú psychosociálnu zložku, teda psychosomatický vzťah je významný a v mnohých prípadoch spĺňajú podmienky na psychosomatickú chorobu, patria: srdcové (esenciálna hypertenzia, ischemická choroba srdca a infarkt myokardu, srdcové arytmie), pľúcne (priedušková astma, alergická rinitída), žalúdkovo-črevné (refluxná choroba pažeráka, peptický vred žalúdka a duodena, syndróm dráždivého tračníka, ulcerózna kolitída), endokrinologické (tyreotoxikóza, hypotyreóza, hypo- a hyperfunkcia nadobličiek, diabetes mellitus), príjmu potravy (anorexia nervosa, bulimia nervosa, obezita), gynekologické (poruchy menštruačného cyklu, funkčné sexuálne poruchy (vaginizmus), klimakterický syndróm), urologické (erektilné dysfunkcie), reumatologické (reumatoidná artitída), kožné (psoriasis vulgaris, atopický ekzém, urtikária, seborea, alopecia areata), neurologické (vertebrogénne algické syndrómy, tenzná cefalea, migréna, sclerosis multiplex) [ISBN 80-900130-7-4, ISBN 978-3-530-40162-2, ISBN 978-80-7367-218-8, ISBN 978-80-223-2624-7].

Bio-psycho-sociálny model patogenézy (s rozličným podielom jednotlivých zložiek a teda s rozdielnym podielom psychosomatického vzťahu) sa s veľkou pravdepodobnosťou uplatňuje pri onkologických a imunologických chorobách. Imunitný systém je dokázateľne pod vplyvom psychiky, ale vzhľadom na zložitú a iste multifaktorovú etiológiu a patogenézu týchto porúch je dnes pri nich nemožné presnejšie vymedziť účinnosť práve psychosomatického vzťahu [ISBN 80-900130-7-4, ISBN 978-3-530-40162-2, ISBN 978-80-7367-218-8, ISBN 978-80-223-2624-7].

Sociálno-kultúrne faktory, ktoré môžu mať prispievajúcu rolu v etiológii rakoviny boli rozsiahle študované a je dobre známe, že miera výskytu odlišných foriem a miest choroby nie sú rovnomerne distribuované v celej populácii. Zistilo sa, že odlišnosti v sociálnej triede, pracovného prostredia, životného prostredia a „životného štýlu“, okrem iného, sú asociované s dodatočným rizikom rakoviny, aj keď argument týkajúci sa relatívnej dôležitosti týchto rozličných faktorov zostáva kontroverzný. Zdá sa, že stále jasnejšie predsa len existujú komponenty správania, ktoré upravujú expozíciu potenciálnym karcinogénom a tu je rastúci záujem v rozsahu, v akom sociálne a psychologické otázky môžu byť asociované s týmito činiteľmi alebo môžu pôsobiť ako faktory, ktoré prispievajú priamo [Soc Sci Med. 1982; 16: 381-].
Množstvo počiatočných štúdií psychologických prístupov k štúdiu etiológie rakoviny sú prehodnocované z metodologického hľadiska. Veľa z raných prác trpelo problémom, že psychologické charakteristiky jedincov, ktorí už mali rakovinu boli použité ku konštrukcii modelov zaoberajúcich sa etiologickými faktormi. Množstvo novších štúdií, ktoré sa snažili prekonať tieto ťažkosti sú diskutované. Váhavo, tieto neskoršie výskumy naznačujú, že dve hlavné skupiny faktorov sú spojené so zvýšeným rizikom vzniku rakoviny. Po prvé, strata, alebo nedostatok blízkosti alebo pripútanie k významnej súvislosti/vzťahu (často rodič) čoskoro v živote, a za druhé, neschopnosť vyjadriť nepriateľské pocity alebo všeobecnejšie abnormálne uvoľnenie emócií. Niekoľké psychofyziologické mechanizmy sú prehodnocované, ktoré sa pokúsili zodpovedať možnosť vzťahu medzi psychickými poruchami a nástupom rakoviny, najmä pribúdajúcimi dôkazmi, ktoré zohľadnili úlohu imunitného systému ako spojenia medzi centrálnou nervovou sústavou a chorobnými procesmi [Soc Sci Med. 1982; 16: 381-].

Psychologický/psychický stres odkazuje na emocionálne a fyziologické reakcie zažité, keď skúsenosťami jedinec konfrontuje situácii, v ktorej požiadavky sú nad rámec zdrojov ich zvládania. Príklady stresových/záťažových situácií sú manželské problémy, smrť milovaného človeka, týranie, zdravotné problémy a finančné krízy [Venes D, Thomas C: Taber's Cyclopedic Medical Dictionary. Philadelphia: FA Davis Company, 2001].

Štúdie vykonané v priebehu posledných 30 rokov, ktoré skúmali vzťah medzi psychologickými faktormi, vrátane stresu, a rizikom rakoviny priniesli rozporuplné výsledky. Hoci výsledky niektorých štúdií naznačujú súvislosť medzi rôznymi psychologickými faktormi a zvýšeným rizikom vývinu rakoviny, priamy príčinný vzťah nebol preukázaný [Clinical Psychology Review. 2004; 24: 315-; European Journal of Cancer. 2002; 38: 1313-]. Všeobecne platí, že silnejšie vzťahy boli nájdené medzi psychologickými faktormi a rastom a rozširovaním rakoviny než medzi psychologickými faktormi a vznikom rakoviny [Nature Reviews Cancer. 2006; 6: 240-].

Údaje z mnohých výskumov populácie umožňujú pochopiť možnosť psychogénnej indukcie zhubných nádorov. Napríklad depresia a beznádejnosť môžu hrať významnú úlohu v etiológii karcinómu prsníka [Asian Pac J Cancer Prev. 2004; 5: 316-; Zhonghua Yi Xue Za Zhi. 2002; 82: 1235-]. Ženy prechádzajúce cez masívny stres alebo denný stres zvyšujú riziko karcinómu prsníka 3,7-krát [Cancer Detec Prev. 2004; 28: 399-]. Fenomén rasovej diskriminácie podstatne zvyšuje mieru karcinómu prsníka u žien černošiek v USA [Am J Epidemiol. 2007; 166: 46-]. V populácii 10 000 žien, ktoré prešli rozvodom alebo stratou blízkej osoby sa ukázal výrazný nárast rizika choroby karcinómu prsníka [Am J Epidemiol. 2003; 157: 415-]. V Poľsku vysoká úroveň zhubných novotvarov bola spojená so psychickým stresom na podklade sociálnej a ekonomickej transformácie v 80-90. rokoch minulého storočia [Cent Eur J Public Health. 2005; 13: 125-]. Smrť vo vojne 6 000 synov viedlo u rodičov k zvýšeniu malígnych nádorových chorôb lymfatického a krvotvorného systému, melanómu a ak zhubný nádor bol diagnostikovaný pred stratou riziko úmrtia sa značne zvýšilo [Am J Public Health. 2000; 90: 1601-]. Výskum populácie v Taliansku ukázal, že u detí výskyt nádorov centrálnej nervovej sústavy a Hodgkinovho lymfómu bol podstatne spojený so súsledným vývinom karcinómu dýchacej sústavy u ich matiek a medzi matkami detí s leukémiou bolo vidno malignitu lymfohematopoetického systému a karcinóm prsníka [Eur J Cancer Prev. 2007; 16: 390-]. Bolo zozbieraných mnoho podobných údajov, avšak mechanizmy vzájomných vzťahov „myseľ – rakovina“ ostávajú nejasné.

Pred 50 rokmi [Psychosom Med. 1958; 20: 124-] a neskôr [Psychosom Med. 1980; 42: 11-] informovali o možných prepojeniach psycho-emóciového stresu s vývinom zhubného nádoru u detí. Bol uznaný extrémne negatívny vplyv prenatálneho psychologického stresu a depresie na symbiózu matka-dieťa až do zastavenia vývinu plodu a zlé perinatálne výsledky [Am J Psychiatry. 2002; 159: 1265-; Psychosom Med. 2005; 67: 625-]. Úmrtie jedného z rodičov tehotných žien je spojené s vysokým rizikom vývinu štyroch typov nádorov u narodených detí: detskej akútnej lymfoblastovej leukémie, Hodgkinovej choroby, embryového karcinómu semenníka, a karcinoidných nádorov [Cancer Epidemiol Biomarkers Prev. 2007; 16: 2204-]. Psychický stres v rodine je združený s porušením funkčnosti imunitného systému (buniek prirodzených zabíjačov (NK-buniek, natural killer cell)) detí a s nárastom častosti ich chorôb [Arch Pediatr Adolesc Med. 2007; 161: 228-]. Niektorí výskumníci poskytujú dôkaz k podpore spojenia medzi emočnou traumou v ranom detstve ako dôležitého etiologického faktora a následného vývinu zhubného nádoru. Táto trauma má kritické obdobie počas prvých 7 až 8 rokov života a dlhé latentné obdobie čakajúce na potrebný spúšťač aktivácie zhubného nádoru v neskoršom živote. Dôležitú úlohu majú potláčané emócie v tejto ranej vekovej skupine, ktoré sa zdajú byť významnou chýbajúcou súvislosťou spájajúcou včasnú traumu s neskoršou emóciovou a fyzickou chorobou, vrátane zhubného nádoru. Avšak táto trauma nemusí nevyhnutne viesť k danému chorobnému záveru, ale so správnym zásahom, môže byť tento proces úspešne liečený a „časovanú bombu“ čakajúcu na aktivačný spúšťač možno úspešne zneškodniť [European Journal of Clinical Hypnosis. 2005; 7]. Zdá sa, že plod, novorodenec a dieťa sú ešte vnímavejšie ku kompromitujúcemu vplyvu chronického psychosociálneho stresu v kontinuu matka-dieťa a rodič-dieťa než dospelí kvôli plnej závislosti od matky/rodiča a absencie stratégie protistresovej reakcie na reálne alebo údajné nebezpečenstvo. To vytvára reálne podmienky pre psychogénnu indukciu nádorovej genézy vo vyvíjajúcom sa detskom organizme.

História výskumov problému zhubnej nádorovej choroby vyjasnila radu kľúčových bunkovo-molekulovo-genetických mechanizmov karcinogenézy, avšak proces karcinogenézy, je stále mimo kontroly a svetová predpoveď je nepriaznivá aj napriek pokrokovej patogeneticky zameranej medikácii a vynikajúcim výsledkom liečby rakoviny in vivo. Početné výskumy ukázali, že chronický psycho-emocionálny stres prostredníctvom stresových hormónov a endogénnych mutagénov (reaktívne formy kyslíka a dusíka) sú spôsobilé poškodiť DNA buniek a kompromitovať imunitný systém. Teda, chronický psycho-emocionálny stres je schopný aktivovať kľúčové mechanizmy karcinogenézy. To špecifikuje možnosť existencie psychogénnej karcinogenézy, ktorá môže fungovať ako nezávislá a v kombinácii s fyzikálnymi, chemickými a biologickými karcinogénmi zosilňovať ich karcinogénny účinok. U onkologických pacientov so psychogénne navodenou karcinogenézou použitie len somaticky zameranej terapie rakoviny (chirurgickej, rádioterapie, chemoterapie, imunoterapie), zdá sa, nie je dostatočné pre dosiahnutie stabilnej remisie. Vytvorenie účinných antikarcinogénnych liekov na psychogénne navodenú karcinogenézu je tiež zrejme problematické. Bukhtoyarov a Samarin (2009) predložili hypotézu, ktorá dáva nádej pre budúce hľadanie diagnostických kritérií odhalovania osôb so psychogénnou zhubnou nádorovou chorobou ako aj vývin novej stratégie ďalšej profylaxie, liečby a rehabilitácie takých pacientov so zhubným nádorom. Hypotéza psychogénnej karcinogenézy rozširuje existujúce predstavy o patogenéze malígnych nádorov a formy komplexného prístupu k riešeniu problémov zhubnej nádorovej choroby u človeka [Medical Hypotheses. 73, 2009, 531-].

Chronický psycho-emóciový stres a poškodenie DNA. Je známe, že chronický psychosociálny stres vedie k dysfunkcii teloméry chromozómov a k skráteniu ich dĺžky [Proc Natl Acad Sci U S A. 2004; 101: 17312-; Psychiatr News. 2005; 40: 27], ktoré je sprevádzané instabilitou genómu, zrýchlením biologického starnutia [Biol Psychiatry. 2006; 60: 432-], skrátením dĺžky života [Am J Epidemiol. 2008; 167: 799-], utváraním mnohých chorôb zahrňujúc srdcovocievne choroby a zhubné nádory [Cancer Control. 2007; 14: 23-]. Krátke teloméry sú biomarkery starnutia buniek; presne určujú stresujúcu minulosť bunky a kumulatívne pôsobenie vysokej úrovne oxidačného stresu na bunku [Curr Mol Med. 2005; 5: 197-]. Vo svojom ťahu zase oxidačný stres je spôsobilý byť aktivovaným v odozve na chronický psychosociálny stres a poškodenie DNA, viesť k mutáciám génov prostredníctvom reaktívnych foriem kyslíka a dusíka, čo sa stane kritickou udalosť v aktivácii kľúčových mechanizmov nádorovej genézy [Biol Psychol. 2006; 72: 291-; Biochem J. 2007; 401: 1-; IUBMB Lif. 2008; 60: 441-].

Človek v podmienkach chronického psychosociálneho stresu je veľmi vnímavý na poškodzujúce pôsobenie rôzmanitých mutagénov, spontánne a indukované formy poškodenia DNA sú evidované častejšie [Int J Hyg Environ Health. 2003; 206: 39-]. Chronický stres v modeli in vivo napomáha vývinu zhubného nádoru kože na pozadí karcinogénneho pôsobenia ultrafialového žiarenia takmer 3-krát [J Natl Cancer Inst. 2005; 97: 1760-].

Je potrebné poznamenať, že chronický psychosociálny stres napomáha centrám neukončeného chronického zápalu, ktoré sú prítomné v organizme kvôli aktivácii pro-zápalových cytokínov v nich [Health Psychol. 2002; 21: 531-]. Vytváranie reaktívnych foriem kyslíka a dusíka v centrách pomalého zápalu značne presahuje ich možnosti neutralizácie a eliminácie, a tak vysoké hladiny oxidačno-nitračného stresu (reaktívnych foriem kyslíka a dusíka) a poškodenie DNA sú evidované v týchto centrách, čo sa združuje so zvýšeným rizikom nádorovej genézy a hlavnými substanciami transformujúcimi centrum zápalu v centrum nádoru, sú prostaglandíny a cytokíny [Int J Cancer. 2007; 121: 2381-; Mutat Res. 2008; 659: 15-].

Chronický psycho-emóciový stres a oslabená imunita. Genetické poškodenia sú nutné, ale nedostatočné pre neoplastickú transformáciu buniek a nádorový rast, progresiu zhubného nádoru alebo relaps tak ako formovanie nádoru je nemožné bez porušení v imunitnom systéme, kde stresujúce faktory a mentalita majú aktívnu účasť [Z Psychosom Med Psychother. 2001; 47: 6-; Barraclough J: The psychoimmunology of cancer. Oxford Univ. Press, Oxford, 2002].

Na podklade chronickým psychosociálnym stresom zníženej schopnosti reakcie osí „hypotalamus–hypofýza–nadoblička“ a „sympatikové nerstvo autonómnej nervovej sústavy – nadoblička“ bola zistená doprovodná disregulácia systémov neuromediátorov, porušenie expresie hormónov a funkcií imunitného systému [Int Rev Psychiatry. 2005; 17: 515-; Endocrinology. 2006; 147: 2008-].

Na bunkovej úrovni stresovaní a deprimovaní (so stresom a depresiou) pacienti majú celkovo leukocytózu, vysokú koncentráciu cirkulujúcich neutrofilov, zníženú mitogénom stimulovanú proliferáciu lymfocytov a fagocytózu neutrofilov.

Na molekulovej úrovni vysoké hladiny bazálneho sérového kortizolu, proteínov akútnej fázy, chemokínov, adhéznych molekúl, plazmovej koncentrácie interleukínov IL-1, IL-6 a TNF-alfa a posun v rovnováhe imunitnej odpovede smerom k humorálnej imunite. Obe stres aj depresia boli združené so zníženými aktivitami cytotoxických T-lymfocytov a buniek prirodzených zabíjačov (NK-buniek, natural killer cell) ovplyvňujúc procesy imunitného dohľadu nádorov, akumulácie somatických mutácií a nestability genómu. Poškodenie DNA, rast a angiogénne faktory, proteázy, metalloproteinázy matrixu a reaktívne formy kyslíka tiež mali vzťah k chronickej stresovej odozve a depresii [Int Rev Psychiatry. 2005; 17: 515-]. Chronický psychosociálny stres indukuje apoptózu lymfocytov a vývin imúnnej depresie prostredníctvom glukokortikoidových ciest, účasti systémov opioidov [J Immunol. 2002; 169: 3630-], génov TP53 a Р13K/jadrový faktor kappaB [J Neuroimmunol. 2008; 200: 71-]. Pomimo toho, oxidačný stres taktiež indukovaný chronickým psychosociálnym stresom a depresiou napomáha imunitnej supresii zhubných nádorov [J Immunol. 2007; 178: S85], a pro-zápalové cytokíny, aktivované mentálnou depresiou, podporujú stav mentálnej depresie [Nat Rev Neurosci. 2008; 9: 46-], uzavierajúc isté začarované kruhy psychogénne indukovanej karcinogenézy.

Mozog – kľúčový orgán poskytujúci adaptačné/neadaptačné reakcie organizmu na stres prostredníctvom zapojenia vegetatívnych (autonómnej nervovej sústavy), endokrinných, imunitných mechanizmov [Physiol Rev. 2007; 87: 873-]. Na pozadí chronického psychosociálneho stresu, porušenia aktivity osi „hypotalamus–hypofýza–nadoblička“ a vplyvu glukokortikoidov dochádza k štruktúrnej remodelácii dendritových neurónov hipokampu, amygdaly, prefrontálnej kôry mozgu [Behav Cognit Neurosci Rev. 2006; 5: 41-], dokonca je pozorovaná atrofia neurónov v limbického štruktúrach mozgu zodpovedných za procesy adaptácie, reguláciu vegetatívnych funkcií, tvorbu emócií a motivácií, organizácie kompletných foriem správania, atď. [Prog Neurobiol. 2005; 75: 143-]. Stojí za povšimnutie, že pozorovať zredukovanie mozgového metabolizmu v limbických štruktúrach mozgu u pacientov s rôznymi zhubnými nádormi [Psychooncology. 1999; 8: 283-]. Pomimo toho, afektívne poruchy (bezmocnosť, depresia), ktoré sú charakteristické pre onkologických pacientov, sú sprevádzané disociovanými zmenami v 4 hlavných mozgových systémoch: nevyrovnaný systém „Cortex praefrontalis – Cortex cingularis“, disociovaná os „hypotalamus–hypofýza–nadoblička“, disociovaný systém „Septum – Hippocampus“, a hypoaktívny mozgový systém odmeňovania (pocitu spokojnosti, satisfakcie), ako to ilustruje hypermetabolická dráha „habenula – nucleus interpeduncularis“ a hypometabolická dráha „Area tegmentalis ventralis – Corpus striatum“ [Behav Cognit Neurosci Rev. 2003; 2: 198-].

Tak, za fasádou vážnych somatických (neuroendokrinných, imunitných) a psycho-emocionálnych (úzkosť, depresia) porúch pacientov so zhubným nádorom sú zrejme skryté porušenia integratívnych funkcií systémov mozgu, čo môže byť definované ako syndróm desintegrácie mozgu. Ten je charakterizovaný porušením funkcií suprasegmentových vegetatívnych štruktúr, klesajúcimi tonickými vplyvmi na sympaticko-nadobličkové a hypofýzovo-nadobličkové zariadenia, čo je preukázané dekompozíciou aktivity fyziologických systémov na všetkých úrovniach organizmu. Zhubná nádorová chorba nie je iba patológiou génov, je to unikátny následok kumulatívneho vplyvu chronického psychosociálneho stresu s kumulatívnym karcinogénnym účinkom katecholamínov a glukokortikoidov [Curr Opin Oncol. 2008; 20: 378-], závažného porušenia protineoplastickej aktivity imunitného systému a morfo-funkčnej homeostázy tkaniva, čiže je to ochorenie celého organizmu. I tak, obrovský potenciál mozgu je schopný kontrolovať a modulovať procesy spojené s genézou a progresiou karcinómu [Semin Cancer Biol. 2008; 18: 150-].

Chronický psychosociálny stres je úzko spojený s utváraním afektívnych porúch, najmä následkom zmien v expresii génu 5-HTTLPR zodpovedného za transport serotonínu [Arch Gen Psychiatry. 2006; 63: 989-], preto úzkostné a depresívne poruchy často idú ruka v ruke a sú charakteristické u onkologických pacientov [Cancer J. 2006; 12: 388-]. Duševná depresia, systém serotonínu a prozápalové cytokíny sú spojené v uniformných patofyziologických spojeniach participujúcich v mechanizmoch karcinogenézy [Advan Psychiatr Treat. 2008; 14: 248-]. Po dlhej dobe došlo k zhode medzi významným počtom vedcov a klinických lekárov v názore na depresiu ako etiologického faktora vo vývine zhubného nádoru [Soc Sci Med. 1994; 38: 187-]. Súčasné depresívne a/alebo úzkostné poruchy zhoršujú vývin niektorých chronických chorôb [Gen Hosp Psychiatry. 2008; 30: 208-], ovplyvňujú veľmi negatívne na základe imunity niektoré infekčné, autoimunitné, srdcovocievne choroby a zhubné nádory [Biol Psychiatry. 2003; 54: 269-; Brain Behav Immunol. 2007; 21: 374-]. Depresia napomáha progresii zhubného nádoru a je signálom krátkej životnosti onkologických pacientov hoci skutočnosť fatálnej asociácie „depresia-zhubný nádor“ je prakticky ignorovaná v stratégii preventívnej profylaxie a liečby zhubnej nádorovej choroby [J Affect Disord. 2009; 113: 127-]. Je možné, že depresia je patogenetický spojená s vývinom špecifických chorôb a za istých okolností môže pôsobiť ako spúšťací faktor pre psychogénnu karcinogenézu.

Čo sa týka Vašej druhej otázky, zaujímavý postreh. Na ňu však nepoznáme odpoveď.

Čo sa týka odpovede na Vašu otázku č. 3, u opisovaných pacientov boli príznaky psychózy/neurózy, stavy úzkosti, depresie.

Čo sa týka odpovede na Vašu otázku č. 4, na tú odpoveď nepoznáme, nakoľko sme taký výskum neuskutočnili. Tú si možno len domyslieť. Možnú odpoveď by mohol naznačiť predchádzajúci vstup. Otec je modelom mužskej roly, silným vzorom totožnosti pre syna a pre budovanie vzťahu k sebe samému a k okolitému svetu pre dieťa (pre dieťa bez ohľadu na pohlavie dieťaťa - otec je vzorom modelu mužskej roly aj pre syna aj pre dcéru).

Čo sa týka odpovede na Vašu otázku č. 5, že by bolo zaujímavé vidieť podobnú štúdiu s dcérami tak vo vzťahu dcéra-matka, ako aj dcéra–otec a následné porovnanie intersexuálnych rozdielov... vplyvu psycho-sociálnych faktorov na telesné zdravie, s tým sa dá súhlasiť. O realizácii takej štúdii intenzívne rozmýšľame aj možnosti pokračovania práce v tomto smere. Každá práca si však vyžaduje veľa energie, času a pohody. Mali by ste záujem sa pridať do tímu a spolupodieľať sa na takej štúdii?

Ďakujeme pekne za otázku. Reakcie na otázky Tomáša Baku sú odpoveďou aj na Vašu otázku. Prosím viď tam.

Ďakujeme pekne.

Vážená pani magisterka, ďakujeme pekne za Vašu podnetnú otázku.

Môžem Vás ubezpečiť, že ste nás zaujali nielen Vašim príspevkom, ale aj Vašim podnetom v diskusii. Bude nám pote...šením sa s Vami osobne stretnúť počas “Oficiálneho vyhodnotenia V. ročníka interaktívnej konferencie mladých vedcov 2013”.
Rozmýšľali sme rovnako. Za účelom zovšeobecnenia výsledkov by bol potrebný väčší počet hodnotených jedincov v súbore. Otázka však stojí inak. Kde ich však zobrať? Odpoveďou je, že v zásade, buď opíšeme prípady, ktoré nám prináša samotný život (kazuistika), alebo druhou možnosťou je uskutočnenie experimentu (základný výskum).

Treba si uvedomiť, že náš príspevok je kazuistika (t.j. opis zachyteného prípadu). Veľa poznatkov (ohľadne chorobných stavov) v medicíne je zozbieraných práve formou kazuistík (nálezy (časté alebo zriedkavé) u jednotlivých pacientov spozorované a opísané ošetrujúcimi lekármi vo svojej každodennej praxi). Na základe hromadiacich sa opísaných nálezov z kazuistík sa potom pristupuje k zovšeobecneniu nálezov, resp. vytvoreniu vedeckej hypotézy a k modelovaniu daného stavu v experimente za účelom potvrdenia a vyvrátenia danej vedeckej hypotézy.
Keďže v našom prípade ide o kazustiku (zachytenie prípadov z bežnej praxe), v princípe, z povahy veci, nebolo možné opísať väčší počet jedincov v súbore.

Ak by sme chceli väčší súbor žiadaných pacientov, bolo by potrebné po nich cielene pátrať (jednou z nasledujúcich možných 4 ciest):
1. možnosť: Bolo by potrebné cielene vyhľadávať citlivých mužov, u ktorých dôveryhodnosť/funkčnosť (dôvera syna k) sociálneho vzťahu „otec – syn“ je minimálna až žiadna; a potom v tejto skupine identifikovať mužov, ktorí sú dlhodobo od detstva vystavení vážnemu psychosociálnemu stresu z otcovsko-synovských psychických zranení (deficit úlohy postavy otca: agresivita, ľahostajnosť, neprítomnosť) a frustrácii z nenasýtenej túžby po fungujúcom sociálnom vzťahu „otec – syn“. A následne potom čakať (roky), či v tejto skupine mužov sa vyvinie alebo nie (t.j. či bude asociácia s) neoplastická proliferácia leukocytov.

2. možnosť: Bolo by potrebné cielene vyhľadávať mužov, ktorí sú dlhodobo od detstva vystavení vážnemu psychosociálnemu stresu z otcovsko-synovských psychických zranení (deficit úlohy postavy otca: agresivita, ľahostajnosť, neprítomnosť) a frustrácii z nenasýtenej túžby po fungujúcom sociálnom vzťahu „otec – syn“; a potom v tejto skupine identifikovať mužov, u ktorých dôveryhodnosť/funkčnosť (dôvera syna k) sociálneho vzťahu „otec – syn“ je minimálna až žiadna. A následne potom čakať (roky), či v tejto skupine mužov sa vyvinie alebo nie (t.j. či bude asociácia s) neoplastická proliferácia leukocytov.

3. možnosť: Alebo ísť z opačnej strany. Bolo by potrebné cielene vyhľadávať mužov s neoplastickou proliferácia leukocytov; a potom v tejto skupine identifikovať mužov, u ktorých dôveryhodnosť/funkčnosť (dôvera syna k) sociálneho vzťahu „otec – syn“ je minimálna až žiadna; a následne potom v tejto skupine identifikovať mužov, ktorí sú dlhodobo od detstva vystavení vážnemu psychosociálnemu stresu z otcovsko-synovských psychických zranení (deficit úlohy postavy otca: agresivita, ľahostajnosť, neprítomnosť) a frustrácii z nenasýtenej túžby po fungujúcom sociálnom vzťahu „otec – syn“.

4. možnosť: Alebo by bolo potrebné cielene vyhľadávať mužov s neoplastickou proliferáciou leukocytov; a potom v tejto skupine identifikovať mužov, ktorí sú dlhodobo od detstva vystavení vážnemu psychosociálnemu stresu z otcovsko-synovských psychických zranení (deficit úlohy postavy otca: agresivita, ľahostajnosť, neprítomnosť) a frustrácii z nenasýtenej túžby po fungujúcom sociálnom vzťahu „otec – syn“; a následne potom v tejto skupine identifikovať mužov, u ktorých dôveryhodnosť/funkčnosť (dôvera syna k) sociálneho vzťahu „otec – syn“ je minimálna až žiadna.

Pre ľudskú spoločnosť je práca v základnom (fundamentálnom) výskume veľmi dôležitá činnosť. V základnom výskume však nikto nevie dopredu povedať, aký profit z toho bude. Udáva však úroveň získaných výsledkov vo výskume aplikovanom, ktorý na ten základný výskum nadväzuje. Niektoré z objavov nájdu svoje uplatnenie v praxi (v technológiách, priemysle) "okamžite", iné vedecké poznatky až po istej kratšej či dlhšej dobe. Príkladom takého objavu by mohol byť tzv. pozitrónový emisný tomograf (zariadenie PET kamera na identifikáciu zhubných nádorov v organizme), ktorý je produktom základného výskumu (antičastica k elektrónu pozitrón bola objavená niekedy v 40. rokoch min. st.; ale praktické použitie (v medicíne) to našlo až po cca 50-60. rokoch (v 90. rokoch a dnes)). Iným príkladom by mohol byť objav elektriny. Keď sa v 19. st. Faraday hral s elektromagnetizmom, v Royal society (najstaršej vedeckej spoločnosti sveta v Londýne) poukazovali na to, že by mal robiť rozumné veci a nie sa "hrať s blbosťami". No ak by to nerobil, dnes by sme nemali elektrinu.

Moja poznámka k tomu: viete práca a výskum v oblasti humánnej je o niečo zložitejšia ako výskumná činnosť v oblasti nehumánnej (pokusné laboratórne zvieratá (myš, potkan, králik, ...) a iné modelové organizmy (muška Drosophila melanogaster, kvasinka Saccharomyces cerevisiae, červ Caenorhabditis elegans, ....)). Z rôznych dôvodov. Výskumník pri svojej výskumnej práci napr. s kvasinkou S. cerevisiae, sa nemusí tejto kvasinky pýtať, či ju môže celú alebo len jej časť použiť v danom čase na konkrétny experiment (aj mutilujúci) alebo nie. Tiež sa nemusí zaoberať (nie je zaťažený) myšlienkou, aké následky to bude mať, ak zamýšľaná príslušná intervencia do organizmu kvasinky (alebo potkana) počas experimentu nedopadne podľa pôvodných predstáv. V prípade, že urobený experiment nevychádza (ale aj keď vychádza) podľa predstáv, modelový organizmus sa jednoducho usmrtí. A pritom daný experiment môže mať mutilujúci účinok na daný živý organizmus. Pri práci s humánnym materiálom je situácia iná. Použité metódy (výber materiálu do súboru) musia zodpovedať príslušným národným a medzinárodným etickým princípom vedeckého bádania zaoberajúceho sa ľudskými jedincami (Helsinská Deklarácia WHO z roku 1964 a doplnená v roku 1975, 2000, 2002) a pravidlám etických komisií o právach pacienta. Na každé také vyšetrenie (aj odber či získavanie materiálu) je potrebné získať informovaný súhlas vyšetrovaného (pacienta). V našom konkrétnom prípade by to znamenalo namodelovanie príslušného sociálneho vzťahu „otec – syn“, čiže u každého chlapca (syna) navodiť psychosociálny stres expozíciou nefungujúcemu vzťahu otec-syn. Dlhodobo. K takej expozícii „syna otcovi“ treba súhlas otca a k súhlasu expozícii „syna“ treba súhlas od jeho právneho zástupcu (t.j. od jeho otca). Čo si neviem veľmi dobre predstaviť, ako by sa to dalo jednoducho zrealizovať v praxi (kde by sme takých otcov hľadali?, a keby sme ich aj našli, čo by sme im asi povedali (ako by sme im to vysvetlili)?). Čiže prakticky a eticky nemožné, neprijateľné, nerealizovateľné.

S pozdravom Juraj Sedláček