Rašeliniská patria k biotopom s mimoriadnym významom. Nie sú len domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov, ale sú aj unikátnym archívom minulosti. Kyslá pôdna reakcia a takmer žiadny kyslík v rašeline spôsobujú zachovanie mikro- a makrozvyškov, ktoré sa takto zachovávajú niekedy až niekoľko tisíc rokov. Vďaka týmto vlastnostiam rašeliny máme možnosť študovať lokálny a často aj regionálny vývoj krajiny. Študované vrchovisko sa nachádza na najvyššom bode Lúčanskej Malej Fatry (1 475, 5 m n. m.). Lokalita je obklopená podmáčanými smrečinami a povrch vrchoviska je pokrytý súvislými porastmi rašelinníka (Oxycocco-Sphagnetea). Cieľom príspevku je zrekonštruovať vývoj vegetácie na rašelinisku a v jeho blízkom okolí od jeho vzniku až po súčasnosť využitím peľovej analýzy a rádiokarbónových datovaní. Vzorky na peľovú analýzu (1cm³) boli spracované štandardnou metódou acetolýzy [1]. Do každej vzorky sa pridal aj exotický marker Lycopodium clavatum [2], ktorý sa pri peľových analýzach pridáva do vzoriek na zistenie peľovej koncentrácie. Bolo počítaných minimálne 500 terestrických peľových zŕn.

Na začiatku akumulácie rašeliny, v skorom holocéne, mala krajina pravdepodobne charakter mozaiky borovicových lesov s prímesou Larix a Vaccinium a otvorených častí krajiny prevažne so zástupcami druhov Veronica, Artemisia a Chenopodiceae. Postupne dochádza k ústupu borovice, ktorá je nahradená lieskou. Ďalší vývoj lokality je neznámy v dôsledku prítomnosti hiátu, ktorý môže byť spôsobený ľudskými aktivitami, spasením, požiarmi alebo eróznymi procesmi. Nasledujúca zdokumentovaná fáza vývoja lokality je neskorý holocén, ktorý je reprezentovaný dominanciou buku a postupného nárastu jedle. Vysoké zastúpenie liesky je náhle nahradené prítomnosťou ostatných opadavých stromov (jelša, brest, dub, hrab a jaseň). Lokálna vegetácia je formovaná prevažne druhmi z čeľade Cyperaceae, zástupcami rodov Vaccinium a Sphagnum. Ľudský zásah do krajiny je zachytený prítomnosťou druhov Triticum, Secale cereale, Fagopyrum esculentum a Lithospermum arvense, pravdepodobne spôsobený začínajúcim obrábaním pôdy. Posledná fáza reprezentuje vývoj lokality v posledných storočiach. Odlesňovanie najviac zasiahlo zástupcov stromov (brest, lipa, jedľa), ktorých krivky výrazne klesli. Tieto časti územia boli pravdepodobne premenené na spásané lúky. Nasledujúci nárast krivky smreku je možné spojiť s moderným vysádzaním smrekových monokultúr na Slovensku. Súčasný stav lokality sa zhoduje s konečnými priebehmi kriviek v peľovom diagrame.