Človek po smrti

Človek, ktorý práve zomrel, prestáva byť predmetom systému zdravotnej starostlivosti ako takej. Príspevok má snahu upozorniť na konkrétne spôsoby zaobchádzania s mŕtvym telom človeka po jeho smrti z právneho a odborného hľadiska z pohľadu súdneho lekárstva.

O osude mŕtveho tela v našom legislatívnom poriadku nerozhodujú príbuzní a pozostalí, ale prehliadajúci lekár alebo orgán činný v trestnom konaní. Štát presne určil prostredníctvom zákonov pravidlá, čo sa má udiať s mŕtvym telom - správny postup pri úmrtí je upravený viacerými zákonmi, ako aj metodickými usmerneniami a smernicami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (1, 2).

Pri úmrtí v nemocnici (zdravotníckom zariadení) musí telo ostať na lôžku po dobu 2 hodín a následne je buď vykonaná prehliadka tela na mieste alebo je telo prevezené na patologicko-anatomické pracovisko Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde sa vykoná jeho prehliadka. Ak došlo k úmrtiu mimo zdravotníckeho zariadenia (v domácom alebo inom prostredí), privolá sa na miesto nálezu tela prehliadajúci lekár. Každého zomretého musí prehliadnuť lekár, pretože iba lekár je na základe svojej kvalifikácie a vzdelania oprávnený konštatovať smrť (3). Prehliadajúci lekár rozhodne o tom, či človek po smrti môže byť pochovaný alebo sa musí vykonať pitva. Jeho prístup má byť profesionálny z medicínskeho aj etického pohľadu. Človek po smrti si zasluhuje úctu a nesmie byť narušená jeho dôstojnosť.

V prípade, že prehliadajúci lekár nariadi pitvu, táto sa môže vykonať najskôr za dve hodiny po stanovení času smrti. Pitva je neopakovateľný výkon, ktorý umožňuje zistiť skutočnú príčinu smrti a musí sa vykonať tak, aby sa mŕtve telo po pitve mohlo upraviť čo najbližšie k jeho pôvodnému stavu - znaky pitvy nesmú byť viditeľné najmä na tvári a odokrytých častiach tela. Pri pochovávaní pitvaného alebo nepitvaného tela, je potrebné podľa možnosti vyhovieť prianiu nebohého, ak pred smrťou urobil opatrenia o pohrebe a určil si druh pohrebu.