Komponenty transléznej syntézy ako markery chemorezistencie v germinatívnych nádoroch

Komponenty transléznej syntézy ako markery chemorezistencie v germinatívnych nádoroch

Sekcia: 
Rok:
2023

Celkové hodnotenie

Vedecká práca
75%
Prevedenie (dizajn)
75%
Diskusná interakcia
75%
PoužívateľVedecká prácaDizajnDiskusná interakcia
Mgr. Veronika Kucháriková100%100%100%
Mgr. Jozef Džubara100%100%100%

Komponenty transléznej syntézy ako markery chemorezistencie v germinatívnych nádoroch

Eveline Órásová1 , Andrea Holíčková , Jan Roška , Ivana Valicová2 , Danica Ivovič , Pavlína Kabelíková , Dana Jurkovičová , Miroslav Chovanec
1 Biomedicínske centrum Slovenskej akadémie vied, v. v. i., Ústav experimentálnej onkológie, Oddelenie genetiky, Dúbravská cesta 9, 845 05 Bratislava, Slovenská republika
2 Slovenská technická univerzita, Fakulta chemickej a potravinárskej technológie, Radlinského 9, 812 37 Bratislava
eveline.orasova@savba.sk

Úvod: Testikulárne nádory zo zárodočných buniek (TGCTs) sú jednou z najčastejších malignít postihujúcich mladých mužov, s neustále stúpajúcou incidenciou, sú však veľmi dobre liečiteľné chemoterapiou na báze cisplatiny (CDDP). Približne 5 % všetkých pacientov s TGCTs a 10-20 % pacientov s metastatickým ochorením vykazuje rezistenciu voči tejto liečbe, v dôsledku čoho nedosiahnu úplnú trvalú remisiu [1, 2]. Ku germinatívnym nádorom sa zaraďujú aj ovariálne nádory žĺtkového vaku (YSTs), tvoriace 1-2% všetkých zhubných nádorov ovárií. Tieto nádory najčastejšie postihujú ženy mladšie ako 35 rokov. YSTs sa taktiež ako TGCTs liečia chemoterapiou na báze CDDP a ak ochorenie na danú liečbu neodpovedá, prognóza pacientiek býva nepriaznivá [3].

Cytostatický účinok CDDP spočíva v tvorbe poškodení DNA vo forme aduktov, medzi- a vnútro-reťazcových krížnych väzieb. Aberantná oprava DNA a/alebo schopnosť buniek tolerovať vzniknuté poškodenia by preto mohli byť významne spojené s rezistenciou buniek voči CDDP [4, 5]. Mechanizmus zodpovedný za toleranciu poškodenia DNA je translézna syntéza DNA (TLS), ktorej hlavnými komponentami sú gény RAD18, POLI, REV7, REV3L, POLH, REV1 a POLK. V našej práci sme sledovali hladiny expresie génov nasledovných faktorov TLS: RAD18, POLI, POLH, REV7 a REV3L. V experimentoch sme použili súbor 12 bunkových línií GCTs, z ktorých šesť bolo parentálnych a šesť ich CDDP-rezistentných derivátov. Na stanovenie inhibičnej koncentrácie CDDP (IC50) sme použili MTT test viability buniek. Expresie génov vybraných komponentov TLS sme sledovali pomocou RT-qPCR. Prostredníctvom MTT testu sme pre bunkové línie GCTs stanovili hodnoty IC50 po 48 h ovplyvnení CDDP, na základe ktorých sme potvrdili, že jednotlivé deriváty bunkových línií sú v rôznej miere rezistentnejšie na túto látku ako ich parentálne bunkové línie. Vo všetkých derivovaných bunkových líniách sme zaznamenali vyššiu relatívnu expresiu mRNA RAD18 v porovnaní s ich parentálnymi líniami. V expresii mRNA POLI sa derivované bunkové línie GCTs v porovnaní s parentálnymi líniami správali heterogénne. V štyroch derivovaných líniách sme zaznamenali nižšiu expresiu REV7 v porovnaní s parentálnymi líniami. Relatívna expresia REV3L bola u všetkých derivovaných línií vyššia. Napriek heterogénnej expresii komponentov TLS v rámci študovaných bunkových línií sa domnievame, že ich kombinácia so zvýšenou expresiou RAD18 môže kumulatívne prispievať k zvýšenej tolerancii poškodenia DNA a v konečnom dôsledku prispievať k chemorezistencii voči CDDP.

Záver: Na základe získaných výsledkov konštatujeme, že štúdium mechanizmu TLS môže prispieť k pochopeniu rezistencie voči CDDP a že inaktivácia TLS by teda potenciálne mohla zlepšiť odpoveď onkologických pacientov na toto liečivo.

Poďakovanie: 

Práca bola finančne podporená grantovými projektami VEGA 2/0075/23, VEGA 2/0056/21, APVV-17-0384 a APVV-19-0286.

Zdroje: 

[1] Kelland L. (2007) Nat. Rev. Cancer 7, p. 573.

[2] Sheikine Y., Genega E., Melamed J., et al. (2012) Am. J. Cancer Res. 2, p. 153.

[3] Shibata K., Kajiyama H., Yamamoto E., et al. (2008) Oncology 74(1-2), p. 104.

[4] Galluzzi L., Senovilla L., Vitale I., et al. (2012) Oncogene 31(15), p. 1869.

[5] Cierna Z., Miskovska V., Roska J., et al. (2020) BMC Cancer 20(1), p. 1.

Diskusia