Srdcové zlyhávanie (SZ) je porucha funkcie srdca, ktorá sa vyvíja nielen následkom srdcových chorôb. Jedným z hlavných ochorení, ktoré vyúsťuje do SZ je ischemická choroba srdca a infarkt myokardu. K ďalším závažným ochoreniam patria hypertrofia myokardu v dôsledku hypertenzie, alebo rôzne typy kardiomyopatií vrátane diabetickej kardiomyopatie, alebo chlopňové poruchy. Kvôli poklesu funkcie srdca ako čerpadla nedokáže dostatočne prečerpávať krv, ani napriek zvýšenému plniacemu tlaku. Abnormálna činnosť srdca ovplyvňuje hemodynamiku a renálnu funkciu. SZ sa vyznačuje stimuláciou sympatikového nervového systému a komplexnými zmenami neurohormonálneho systému [1-3].
V prítomnosti primárnej poruchy kontraktility myokardu, či pri nadmernej hemodynamickej záťaži komory srdca závisí udržiavanie čerpacej činnosti srdca od viacerých adaptačných mechanizmov, ako napríklad Frank-Starlingov mechanizmus, myokardiálna hypertrofia a od aktivácie neurohormonálnych systémov ako je renín-angiotenzín-aldosterónový systém. Pri akútnom SZ môžu byť adaptačné mechanizmy adekvátne na zachovanie funkcie srdca, ale pri chronickom zlyhávaní sa ich kapacita postupne vyčerpáva a ich chronická aktivácia sa stáva nevýhodnou [4].
Srdce sa chráni pred poškodením ischémiou cestou aktivácie vlastných ochranných mechanizmov - dlhodobej adaptácie (pri diabete mellitus, chronickej hypoxii) a krátkodobej adaptácie napríklad ischemickým preconditioningom (IPC), ktoré aktivujú signálne dráhy vedúce k oneskoreniu letálneho ischemického poškodenia (apoptóza, nekróza) počas pretrvávajúcej ischémie [2-6]. Napriek ich úspešnosti v zdravom myokarde mladých zvierat, použitie v klinických podmienkach je limitované prítomnosťou rôznych komorbidít. V predchádzajúcich štúdiách sa zistilo, že hypertenzia, stres, chronické štádium d. mellitus, hypercholesterolémia a starnutie môžu mať negatívne dopady na účinnosť adaptačných mechanizmov [7,8]. Za určitých podmienok (modulácia počtu adaptačných stimulov alebo metód) však obnovenie adaptačného potenciálu je možné aj v patologicky zmenenom (zlyhávajúcom) myokarde, čo spomaľuje proces zlyhávania.
V súčasnosti sa dostávajú do popredia hlavne neinvazívne klinicky využiteľné adaptačné metódy ako „remote“ IPC (RIPC), cvičením alebo hypoxiou indukovaný PC, v kombinácii s kaloricky reštrikčnou diétou alebo aplikáciou PC-mimetík, pred vyvolaním ischemickej záťaže. Uvedené zásahy sa budú aplikovať na potkanoch s vyvinutým d. mellutus, v kombinácii s hypercholesterolémiou a/alebo hypertenziou. V srdciach týchto potkanov sa budú sledovať nielen zmeny ich štruktúry a funkcie ale aj zmeny v bunkovej signalizácii s dôrazom na proteínkinázové kaskády, ktoré sa podieľajú na kľúčových procesoch patogenézy SZ a ich interakcie s transkripčnými faktormi PPAR (receptory aktivované proliferátormi peroxyzómov). Experimentálny výskum pomôže objasniť niektoré menej známe patofyziologické mechanizmy SZ ako aj mechanizmy adaptačných intervencií s cieľom vývoja nových metód protekcie srdca.
Za podpory grantov VEGA SR 2/0201/15, APVV-0102-11.
[1] Fabián J. Klasifikácia ischemickej choroby srdca. In: Ďuriš I., Hulín I., Bernadič M., (Eds.) Princípy internej medicíny. SAP, s.r.o., Bratislava. 2001, 614 – 616.
[2] Hulín I. et al.. Patofyziológia. SAP, s.r.o., Bratislava. 2009, 1288 pp.
[3] Jackson G., Gibbs C. R., Davies M. K., et al. Br Med J. 2000, 320, 167 – 170.
[4] Murín J, Ďuriš I., Renínový-angiotenzínový-aldosterónový systém. In: Ďuriš I., Hulín I., Bernadič M., (Eds.) Princípy internej medicíny. SAP, s.r.o., Bratislava. 2001, 558 – 586.
[5] Dekker L. R. C. Cardiovasc Res 1998, 37, 14 – 20.
[6] Kolář F., Ošťádal B. Physiol. Res, 2004, 53, 3 –13.
[7] Ravingerová T., Čarnická S., Nemčeková M., et al. Physiol Res. 2012, 61, 1-10.
[8] Griecsová L., Farkašová V., Gáblovský I., et al. Physiol Res. 2016, 64, 685-96.